Intubácia
|
Intubácia znamená v medicíne vloženie tuby do externého alebo interného otvoru tela. I keď termín môže referovať na endoskopické procedúry, najčastejšie značí tracheálnu (priedušnicovú) intubáciu (trachea = anglicky priedušnica). Tracheálna intubácia je vloženie tuby do priedušnice. Najčastejšia tracheálna intubácia je orotracheálna intubácia, kde endotracheálna tuba je vedená cez ústa a hrtan do priedušnice. Ďalšia možnosť je nazotracheálna intubácia, kde je tuba vedená cez nos.
Indikácie
Tracheálna intubácia sa realizuje v rozličných medických podmienkach:
- v kóme alebo pri intoxikovaných pacientoch, ktorí nie sú schopní chrániť svoje dýchacie cesty. U týchto pacientov mohli svaly hrdla stratiť napätie a tým horné dýchacie cesty blokovať alebo deformovať a preto sa vzduch nemôže ľahko dostať do pľúc. Naviac ochranné dýchacie reflexy ako kašel a prehĺtanie, ktoré sú na ochranu dýchacích ciest proti aspirácii (vdýchnutiu) sekrétov cudzích organizmov, môžu absentovať. S tracheálnou intubáciou sa obnoví priechodnosť dýchacích ciest a dolné dýchacie cesty môžu byť chránené pred aspiráciou.
- v celkovej anestézii - u pacientov v anestézii môže byť spontánne dýchanie oslabené alebo absentovať úplne pre účinky anestetík, opiátov alebo svalových relaxansov. Pre umožnenie mechanickej ventilácie sa často používa endotracheálna tuba, i keď sú alternatívne zariadenia ako tvárové masky alebo laryngoskopické maskové dýchacie cesty.
- pri diagnostických manipuláciach dýchacích ciest, napríklad bronchoskopia (vyšetrenie priedušiek bronchoskopom).
- pri endoskopických operatívnych procedúrach na dýchacích cestách, napríklad laserová terapia alebo prieraz (otvorenie) priedušiek.
- na jednotkách intenzívnej starostlivosti pre pacientov vyžadujúcich respiračnú podporu.
- v pohotovostnej medicíne, najmä ak je nutná kardiopulmonárna resuscitácia.
Typy túb
Sú rôzne typy tracheálnych túb pre orálnu alebo nazálnu (nosnú) intubáciu. Tuby môžu byť buď flexibilné alebo predformované a relatívne neohybné. Tuby pre dospelých majú gumovú manžetu pre izolovanie dolných dýchacích ciest proti úniku vzduchu a aspirácii sekrétov. Menšie pediatrické tuby sú obvykle bez manžety kvôli obavám, že by krv prúdila do priedušnice pre nevhodnú veľkosť tuby alebo manžety - [1], i keď určité podmienky vyžadujú u kojencov a detí použiť tuby s manžetou na poskytnutie vysokotlakových ventilácií - [2].
Techniky
Existuje niekoľko techník. Tracheálna intubácia môže byť realizovaná priamou laryngoskopiou (konvenčná technika), pri ktorej je použitý laryngoskop na zisk pohľadu na hlasivkovú štrbinu. Potom je vložená tuba pod priamym pohľadom. Táto technika obvykle môže byť použitá, len ak je pacient komatózny (v bezvedomí), pod celkovou anestéziou alebo dostal lokálnu (miestnu) anestéziu do štruktúr horných dýchacích ciest (napríklad použitím lokálneho anestetika ako je lidokain).
Rýchla sekvenčná indukcia (RSI) je variácia štandardnej techniky pre pacientov v anestézii. Realizuje sa ak je nutný priamy rozhodujúci manažment dýchacích ciest cez intubáciu a zvlášť ak je risk aspirácie. Pri RSI sa normálne užíva krátkodobé sedatívum ako etomidate, propofol, thiopental alebo midazolam, nasledované zakrátko paralytikom ako sukcinylcholín alebo rocuronium.
Ďalšou alternatívou je intubácia bdelého pacienta, keď sa použije lokálna anestézia pomocou flexibilného endoskopu alebo inými prostriedkami (napríklad použitím GlideScope video laryngoskopu). Táto technika je preferovaná, ak sa predpokladajú problémy, pretože umožňuje pacientovi spontánne dýchať cez procedúru a tým zaistiť ventiláciu a okysličovanie i v prípade nepodarenej intubácie.
Niektoré alternatívy intubácie:
- Tracheotómia - chirurgické otvorenie priedušnice, typicky pre pacientov vyžadujúcich dlhodobú respiračnú podporu
- Krikotyreotómia - pohotovostná technika používaná, ak sa intubácia nepodarí a tracheotómia nie je možná, typicky realizovaná paramedikmi.
História
Prvý report o endotracheálnej intubácii nasledovanej umelou respiráciou u zvierat pochádza z roku 1543. Andreas Vesalius uviedol v reporte, že tento postup môže niekedy zachrániť život. Zostal ale bez pozornosti.
V roku 1869 nemecký chirurg Friedrich Trendelenburg realizoval prvú intubáciu u ľudí pre anestéziu. Zaviedol tubu cez dočasnú tracheotómiu.
V roku 1878 britský chirurg McEwen realizoval prvú intubáciu cez oblasť hrdla.
V rokoch 1914-8 medici Magill a Macintosh dosiahli značné zlepšenia pri aplikácii intubácie. Najpoužívanejšia vymeniteľná lopatka laryngoskopu sa nazýva po Macintoshovi. Po Magillovi sa nazýva najpoužívanejší variant tuby a tiež Magillove kliešte na nastavenie tubusu behom nazálnej intubácie.
Súvisiace články
- Mechanická ventilácia
- Respirácia
- Pokročilá srdcová podpora života
- Paramedik
- Rýchla sekvenčná indukcia
- Základná podpora života
Externé linky
- Zdarma manuály a video knižnica o dýchacích zariadeniach používaných pri intubácii - anglicky
- Študenti medicíny: Procedúry - Orotracheálna intubácia - anglicky
